Festivaly Krajské prehliadky Thalia pod Bojnickým zámkom Protokol - Thalia pod Bojnickým zámkom 2011o udelení cien a výsledkoch krajskej súťažnej prehliadky ochotníckeho divadla Trenčianskeho kraja - Thalia pod Bojnickým zámkom 2011, ktorá je súčasťou Scénickej žatvy – 89. ročníka prehliadok a festivalov slovenského amatérskeho divadla a nominácie na celoštátne prehliadky.
Kraj: Trenčiansky
Termín: 14. -16. 4. 2011
Miesto konania: KC v Bojniciach p. o. m., DK KaSS Prievidza
Regionálne osvetové stredisko: Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi /zodpovedný realizátor/
Odborná porota / schválená/: Mgr. Ľudmila Húsková, riaditeľka RKC v Prievidzi dňa: 11. 4. 2011
Členovia: Mgr. Milkos Forgács, novinár, Levice; Mgr. art. Pavol Kaniansky, herec, pedagóg, Ráztočno; Bc. Miroslav Zwiefelhofer,študent divadelnej vedy, člen dramaturgickej rady Divadelnej Nitry 2011 pre zahraničné súbory, Veľký Kýr
Tajomník: Bc. Katarína Súkeníková, manažér kultúry,RKC Prievidza
Krajskej prehliadky ochotníckeho divadla Trenčianskeho kraja -Thalia pod Bojnickým zámkom 2011, ktorá sa uskutočnila v Dome kultúry KaSS Prievidza a KC v Bojniciach, sa súťažne zúčastnilo 11 súborov s 12 inscenáciami, spolu 136 účinkujúcich/ nominovaných z regionálnych prehliadok a individuálnych výberov v Trenčianskom kraji. Okrem prehliadkovej časti sa konali po vystúpeniach jednotlivých súborov vo vzdelávacej časti rozborovo hodnotiace semináre, vedené členmi odbornej poroty, ktorých sa okrem členov súborov zúčastňovali 16 seminaristi a záujemcovia o ochotnícke divadlo regiónu hornej Nitry. Súťažné inscenácie navštívilo spolu v KC v Bojniciach a DK Prievidza 820 divákov.
*Divadlu „A“ a Divadlu Shanti o. z. Prievidza inscenáciu rozprávky Rozprávka zo Zoopotámie, alebo tajomný Hippopotamus v réžii Petra Palika.
*Trenčianskemu Hradnému Divadlu o. z. Trenčín za inscenáciu rozprávky Baltazár Banán v réžii Matúša Bachynca
*Divadelnému súboru Napíšte si výpoveď pri ZUŠ I. W. Kráľa Považská Bystrica za inscenáciu Kurz negatívneho myslenia v réžii Ivy Posluchovej
*Divadelnému súboru pri ZUŠ L. Stančeka za inscenáciu ... a milovala si ho...? v réžii Richarda Hlavatého
*Divadelnému súboru Ivana Pišku pri OcÚ Stupné za inscenáciu Pohreb, alebo jedzte, pite, po smrti niet rozkoše v réžii Daniely Balejovej
*DS HOMO FUGE pri DK Púchov za inscenáciu Derniéra, alebo traja herci a hra v réžii Antona Šulíka a. h.
*Divadlu „A“ a Divadlu Shanti o. z. Prievidza za inscenáciu Chlpatý sluha pána farára v réžii Jozefa Krasulu
*Divadlu mladých SEVEN AD REM ZUŚ pri D. Kardoša Bánovce nad Bebravou za autorskú inscenáciu Viktorka v réžii Zuzany Varhaníkovej
*Divadielku Galéria pri MsKS Nové Mesto nad Váhom za bábkovú rozprávku Princezná Kukulienka v réžii Ivana Radošinského
*Divadelnému súboru Uherčan pri OcÚ Veľké Uherce za inscenáciu Jasná správa z OÚNZ v réžii Maroša Rybanského
*Divadielku Galéria pri MsKS Nové Mesto nad Váhom za inscenáciu Ženba v réžii Roba Kočana
*Divadlu Carpediem pri KC Bojnice za autorskú inscenáciu J. W. L. v réžii Igora Kasalu ml.
Odborná porota na základe výsledkov hodnotenia prezentácie súborov a vzhliadnutých inscenácií :
a/ navrhuje programovej rade zaradiť do programu XX. ročníka celoštátnej súťažnej prehliadky ochotníckeho divadla dospelých hrajúcich pre deti - Divadlo a deti – Rimavská Sobota 2011:
Divadlo „A“ a Divadlo Shanti, o. z. Prievidza
Rozprávka zo Zoopotámie alebo Tajomný Hippopotamus v réžii Petra Palika
Súbor zároveň získava na Thalii pod Bojnickým zámkom I. miesto v kategórii ochotníckych divadelných suborov dospelých hrajúcich deťom
b/ navrhuje programovej rade zaradiť do programu celoštátnej postupovej prehliadky divadla mladých EXIT ( Levoča): NEZARADIŤ ŽIADNU Z PREZENTOVANÝCH INSCENÁCIÍ a zároveň neudeľuje žiadnu cenu v kategórii divadla mladých na Thalii pod Bojnickým zámkom
c/ navrhuje programovej rade zaradiť do programu súťažnej celoštátnej postupovej prehliadky amatérskeho činoherného divadla Tlmačské činohranie ( v Tlmačoch):
I. miesto (postup) Divadelný súbor Homo Fuge pri ZDK Púchov - Michel de Ghelderode: Derniéra alebo traja herci a hra v réžii Antona Šulíka a. h.
II. miesto (postup) Divadlo „A“ a Divadlo Shanti, o. z. Prievidza - Arto Paasilina: Chlpatý sluha pána farára v réžii Jozefa Krasulu
II. miesto (postup) Divadielko Galéria pri MsKS v Novom Meste nad Váhom - Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Ženba v réžii Roba Kočana
III. miesto bez návrhu na postup na celoštátnu prehliadku:
Divadelný súbor NAPÍŠTE SI VÝPOVEĎ pri ZUŠ I. W. Kráľa Považská Bystrica - Bard Breien: Kurz negatívneho myslenia v réžii Ivi Posluchovej
Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi
V Prievidzi 16. 4. zapísala K. Súkeníková
Inscenácia Petra Palíka vychádza z príbehu Volfa Lifšica a Irini Kočanovovej. Jasne v nej cítiť pevný rukopis profesionálneho režiséra. Vo viacerých ohľadoch môže byť príkladom moderného využitia poetiky bábkového divadla pre detského diváka. Najvýraznejším momentom je práca s výtvarnou zložkou. Využitie scény a práca s predmetom sú jednak vizuálne pútavé, no najmä podnecujú detskú fantáziu a nútia dieťa k interakcii, hoc nie tradičným verbálnym spôsobom. Na ploche štyridsiatich minúť presne dávkuje humorné pasáže s ponaučením. Vzhľadom na rozsiahli dej, však adaptácia textu ponúka najmä v záverečných pasážach malý priestor pre rozvinutie jednotlivých obrazov. Je logické, že tvorcovia sa snažili vybudovať presný temporytmus, ktorý v závere graduje v tomto prípade, však táto snaha až príliš fragmentuje dej a necháva záverečné výstupy plytké. Celkovo však treba incsenáciu hodnotiť mimoriadne pozitívne. Dokazuje totiž, že aj overená stavba textu (ide o tradičnú putovačku s využitím motívu hľadania priateľstva) môže zaujať aj súčasné dieťa. Magické oživenie neživého predmetu je totiž možné len v živom médiu akým je divadlo.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Bizarný príbeh banána Baltazára v sebe spája dve základné príbehové línie. Prvým (potlačeným do úzadia) je príbeh potomka, ktorý sa odmieta odpútať od svojej matky (Banán nechce spadnúť zo stromu a až keď príde o všetkých súrodencov prezretý odpadáva od Matky prírody). Bez hlbšieho rozvinutia sa však vzápäti príbeh mení na tradičnú putovačku, ktorej vrcholí spoznaním životnej lásky. Hoci inscenácii nemožno uprieť (nechcenú) až surrealistickú atmosféru na viacerých miestach zlyháva, čo je okrem iného aj zásluhou textu. Ten totiž pôsobí ako konštrukt, ktorý umelo spája jednotlivé výstupy. Málo nápaditá réžia je viac ilustráciou príbehu na javisku, než skutočným javiskovým tvarom. To bohužiaľ len podčiarkuje bezobsažnosť dramatického textu. Chýba výrazný moment, ktorý by diváka dokázal zaujať a prepojiť dianie na javisku s percipientom. Nezvládnutá rovnako zostala práca s rekvizitou a stavba scény. Neopodstatnené a zbytočné prestavby scény a pôsobili ťažkopádne a zbytočne retardovali tempo, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že finálny javiskový tvar pôsobil neuceleným dojmom.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Divadelný súbor galéria dlhodobo profiluje ako divadlo využívajúce marionetové bábkové divadlo. V súčasnosti už muzeálny typ poetiky bábkového divadla však zo sebou nesie veľké množstvo nástrah, ktoré sú pre ochotníckeho herca často neprekonateľnou prekážkou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Váha a obtiažnosť ovládania bábok spôsobili, že pohybu bábok chýbal horizontálny rozmer. Nerozvinuté výstupy, ktorým chýbala práca s detailom nepodnecovali predstavivosť detského diváka a dospelého nemali čím zaujať. Bezradné bolo taktiež využitie dvoch živých herečiek, ktoré predstavovali rozprávačov resp. kráľovo vojsko. Réžii chýbala presnosť a dlhé predely medzi jednotlivými výstupmi, spôsobené zbytočnou zmenou kulís retardovali temporytmus inscenácie. Inscenáciu tak možno vnímať ako ďalšie jasné potvrdenie toho, prečo sa tvorcovia bábkových inscenácií pre detského diváka rozhodli marionety opustiť. Ich ovládanie vyžaduje niekoľkoročný profesionálny tréning, čo je pri ochotníckom súbore prakticky nemožné. Súčasný, dnešný divák je navyše omnoho viac zameraný na vizuálne podnety. V čase internetu a televízia totiž nemôže byť pre divadlo správnou cestou snaha vytvárať na javisku nepriznanú ilúziu reality. Spolu s chýbajúcim jasným morálnym ponaučením, čo je najväčší nedostatok romanovského textu, tak Kukulienka ponúkla len minimálne množstvo podnetov, ktoré by mohli zaujať.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Inscenácia DS zo Stupného rozpráva príbeh mäsiara, ktorý sa rozhodne vyskúšať svoju rodinu a známych. Keďže nie je lakomcom nemá problém svojim blízkym pomôcť v akejkoľvek chvíli, no nie je naivkou, ktorá by rozdala aj to posledné. Predstiera smrť a nechá sa vystaviť v truhle. Návštevy jeho známych však odhalia, že mäsiara len využívajú. Text je tradičnou kritikou života na slovenskom vidieku, kedy dominujú závisť, mamonárstvo a falošné prejavy priateľstva či lásky. Finálny javiskový tvar bohužiaľ prináša len málo pozitív. Z hľadiska poetiky je reprezentantom realizmu konca devätnásteho storočia, navyše technicky nezvládnutého. Triviálna stavba mizanscén, neopodstatnené prehovory k publiku, nevýrazná práca s podtextom atď. Deklamačné herectvo len podčiarkuje sterilnosť inscenácie. Najpozitívnejšie možno hodnotiť momenty, ktoré poukazujú na malomeštiactvo slovenskej dediny. Diváka určite pobaví multifunkčná rakva s klimatizáciou a množstvom iných vymožeností, rovnako obraz narodenín, ktorý je festivalom gýču. Sviatočné obleky, ktoré inak ich majitelia vyťahujú len pri návšteve kostola, či nevkusné prestieranie, sú autentickým festivalom gýču aký sa pravidelne odohráva vo väčšine našich domácností. To je však bohužiaľ veľmi málo, inak javiskový tvar zlyháva vo všetkých ohľadoch. Hoci treba pripustiť, že na slovenské pomery podpriemerné herectvo by vo väčšine krajín nebolo na ochotnícke pomery hodnotené nijak výrazne negatívne.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Inscenácia DS Uherčan jasná správa z OÚNZ je v skutočnosti divadelnou adaptáciou televíznej inscenácie Radošinského naivného divadla ženské oddelenie. Slovo adaptácie však v tomto prípade nie je presné, keďže ide o mechanické prenesenie televíznej inscenácie do divadelného priestoru. Už v tomto momente musí byť teda jasné, že inscenačný tím pristúpil k tvorbe bez základných znalostí výstavby javiskového tvaru, čo sa vo výsledku ich práce jasne prejavilo. Chýbajúce znalosti neumožňovali tvorcom rozpoznať rozdiel medzi filmovým a divadelným jazykom čo sa prejavilo najmä v pre divadlo neopodstatnených výstupoch a filmovom herectve. Vymenúvať nedostatky inscenácie by znamenalo citovať základné pojmy z divadelných slovníkov, čo by stále neodstránilo tú skutočnosť, že inscenácia používa jazyk sedemdesiatych rokov minulého storočia. Jasná správa z OÚNZ, tak otvára v širšom kontexte omnoho naliehavejšiu otázku, ktorou je potreba organizovanie tvorivých dielní, či iných edukačných aktivít Osvetovými strediskami. Bez znalosti základného vyjadrovacieho aparátu divadla, totiž sebetalentovanejší tvorca narazí na neprekonateľné problémy. Nehovoriac už o skutočnosti, že v súčasnosti neexistuje platforma, ktorá by umožňovala ochotníkom spoznávať nové divadelné trendy, no najmä texty vhodné pre ich potreby. A to je škoda, už len preto, že aj táto inscenácia potvrdila, že aj v takýchto podmienkach sa nájdu prirodzené herecké talenty, ktoré podvedome dokážu uchopiť svoju javiskovú postavu a priniesť tak do nebotyčnej nudy aspoň záchvev divadla.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Inscenácia bánoveckého súboru vychádza z románu Boženy Němcovej Babička. Tvorcovia sa prostredníctvom postavy Viktorky snažia reflektovať problematiku mužsko- ženských vzťahov v období dospievania. Analyzujú ich z rôznych uhlov pričom symbolickým totemom, okolo ktorého sa sústreďujú jednak všetky tematické línie, ale aj mizanscény je jediný mužský predstaviteľ. Téma, ktorá je nepochybne dospievajúcim hercom blízka však naráža na pomerne nízku komunikatívnosť s divákom. Introvertný príbeh si vyžaduje presné časovanie hereckej akcie, no najmä aspoň čiastočný protipól, ktorý by zdynamizoval a ozvláštnil inak prirodzene ťahavý temporytmus inscenácie. Rozhodne nemožno inscenačnému tímu uprieť potenciál, ktorý rozhodne má budúcnosť. Do úvahy treba vziať aj pomerne nízky vek hercov, s ktorým je spojené aj menšie množstvo skúseností. Zaujímavou cestou do budúcna by mohlo byť napríklad divadlo poézie. Ak sa tvorcom podarí v budúcnosti pridať k intímnym príbehom čiastočný ostrý kontrapunkt, ktorý výsledný javiskový tvar zdynamizuje, môže byť výsledok omnoho podnetnejší. Viktorka sa totiž utopila vo svojej rozvláčnosti.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Inscenácia na motívy textu Mira Gavrana Lásky Georga Washingtona je intímnym príbehom manželky a domnelej milenky amerického prezidenta pričom vychádza z reálnych historických faktov. Je potešiteľné, že mladí tvorcovia nenechali príbeh v rovine historického exkurzu, ale snažili sa zamerať na podstatu príbehu, ktorým je stret dvoch žien, ktorých životy výrazne ovplyvnil silný muž. Veľkým pozitívom je práca tvorcov s videoprojekciou. Tá nebola len elektronickou formou maľovanej kulisy, ale dotvárala ucelený obraz o vzťahu medzi ženskými postavami a Washingtonom.
Tvorcom sa však nepodarilo prostredníctvom mizanscén hlbšie rozohrať jednotlivé podtexty postáv. Chýbali rozvinutejšie mizanscény ako aj presnejšie oddelenie jednotlivých ženských charakterov, ktoré tak miestami splývali, no najmä stratili na svojej plnosti a diváckej atraktivite. Nerozvinutá zostala najmä relativita tvrdení oboch postáv. Inscenátori akoby až príliš verili textom postáv a nezamerali sa na rozpor medzi ich tvrdeniami.
To malo v konečnom dôsledku vplyv aj na celkový temporytmus inscenácie. V súbore je však evidentný potenciál, ktorý môže byť v budúcnosti rozvinutý.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Performácia mladého tvorcu Igora Kasalu ml., J. W. L reflektuje život zakladateľa jedného z najpopulárnejších britských umelcov druhej polovice minulého storočia Johna Winstona Lennona. Už názov naznačuje, že autor sa evidentne nechal inšpirovať, alebo minimálne odkazuje, na poslednú uvedenú performáciu jeho rodáčky S. Daubnerovej - M. H. L. Treba však otvorene priznať, že Kasala (zatiaľ) zostal len v rovine zaujimavého konceptu. J. W. L. sa snaží priblížiť Lennona najmä z pohľadu jeho politickej činnosti. Autorovi nemožno uprieť snahu o moderný divadelný jazyk. Využíva videoprojekciu, pracuje s minimalistickou scénografiou, snaží sa o moderné herectvo. Bohužiaľ všetko zostáva len v rovine nenaplnených ambícií. Videoprojekcia je len powerpointovou prezentáciou fotografí s hudobným podkladom, symboly sú často nečitateľné (napr. dres AC Miláno s logom Opel má symbolizovať komerčnú stránku Beatles), chýba jasná diferenciácia medzi osobnou výpoveďou Igora Kasalu a Johna Lennona. Chýba navyše jasná špecifikácia toho, čo je hlavným zámerom diela. Ak chcel ponúknuť dokumentárny pohľad na život a politickú činnosť britského hudobníka, chýbajú informácie, ktoré by neboli všeobecne známe širokým masám. Ak chcel vyjadriť svoj názor na Lennonov život, chýba viac Kasalu. Toto všetko by však bolo možné vnímať ako napraviteľné nedostatky, ktoré sa dajú odstrániť. V skutočnosti však ide už o sekundárny problém. Podstata problému celej performácie je v tom, že dielo ešte nie je v takom stave, aby mohlo byť uvedené. Ak by ho autor uviedol ako work in progres nemožno mať výhrady. Takto však uviedol ucelený tvar, v ktorom sa však sám topil. Neistota v textoch, mizanscénach i práci s rekvizitou je tak výrazná, že jednoducho neumožňuje objektívne hodnotiť dielo ako celok, keďže ten ešte nie je reálne a plnohodnotne naskúšaný. Ťažko napr. hodnotiť napríklad temporytmus, ak protagonista neustále tápa v texte. Ťažko hodnotiť herecký výkon ak si herec nie je istý či má v rukách tú správnu rekvizitu. Škoda.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Divadelná adaptácia rovnomenného filmu Baer Breiena opäť potvrdila, že slovenský tvorcovia čoraz častejšie hľadajú inšpiráciu v Škandinávii. Je potešiteľné, že tvorcovia dokázali zachytiť a na javisko preniesť nosný moment pôvodnej predlohy. Tým je vedomé narúšanie tzv. political correct správania. Príbeh terapeutickej skupiny telesne postihnutých je mimoriadne vtipným nabúraním predsudkov o tejto menšine. Bez falošnej pretvárky sa preniesli na javisko charaktery, ktoré nerobí telesný postih lepšími od zdravých ľudí. Naopak majú plastické charaktery, v ktorých sa prirodzene miešajú všetky stránky ľudskej osobnosti. Pozoruhodnými sú v tomto ohľade aj herecké výkony, ktoré zaujali svojou autenticitou. Tá pramenila z presného uchopenia postáv a schopnosti zakomponovať telesný postih ako výrazný moment pri stavbe charakteru. Jednoduchá scénografia tvorená, len z nepostrádateľných kusov nábytku len podčiarkovala ľahkosť celej inscenácie. Inak správne využitie techniky filmového strihu pri predeloch jednotlivých výstupov bohužiaľ často zlyhávalo v v presnom načasovaní daných momentov. Chýbala ostrosť, ktorá by dané výstupy jasne oddelila. Viaceré výstupy sa tak do seba zlievali, čo výslednému javiskovému tvaru nepomáhalo. Celkovo však bola inscenácie podnetnou a po nadobudnutí prepracovanejšej remeselnej zručnosti v oblasti réžie môže tento súbor výrazne napredovať. Evidentný je totiž jeho herecký potenciál a rovnako tak schopnosť premyslene pracovať s textovou predlohou.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Výber témy a spracovanie textu rozprávky nebol adekvátny pre deti vekovej kategórie prvého stupňa základných škôl, skôr by sa hodil pre deti predškolského veku. Priestor na javisku bol hercami nevyužitý a scéna bola síce minimalistická ale nefunkčná a samoúčelná. Strom, pavučina a mravenisko boli využité minimálne a skôr plnili dekoratívny charakter. Toto všetko si dieťa predškolského veku vie predstaviť aj bez toho, že by to bolo na scéne potrebné. Herci iba miestami pôsobili uvoľnene, ich prejav snažil sa byť prirodzený, ale tam kde boli prirodzení nefungovala energia. Výber štýlu herectva nebol adekvátny čo znamená, že nespĺňal kritériá hereckého prejavu voči charakteru spracovania divadelnej hry. Herci sa snažili hrať na deti a tie deti v nich, hrali postavy, čo nie je najlepší spôsob interpretacie, pretože postava pavúka potom pôsobila ako úchylný pedofil a postava mravca ako dospelý chlap s Downovým syndrómom. Prijateľnejšia voľba charakteru herectva pre deti a celú hru spočíva v hraní sa, a nie hranie sa na niečo. Medzi postavami neboli jasne definované vzťahy a v inscenácií nebol postrehnuteľný vývoj charakterov postáv. Nedostatok technickej vybavenosti hercov sa prejavoval najmä na javiskovom pohybe. Akcie založené na pohybe vyznievali, akoby ich herci prvýkrát iba markírovali! Interpretácia textu z hľadiska techniky reči bola dobrá, ale pocit a jednotlivé vzťahy medzi interpretmi sa nevytvárajú iba intonáciou, ale aj celkovým pohybovým aparátom. Neadekvátna bola aj komunikácia s divákmi. Celé dianie hry akoby smerovalo iba k piesňam čo viedlo nepriamo k padaniu napätia a atmosféry predstavenia. Dynamiku predstavenia herci akoby kompenzovali rýchlym hraním. Z predstavenia som nemal dobrý pocit lebo nie som si istý či je vhodné deťom prezentovať „Cronenbergove absurdity“. Schodnejšia cesta pre toto predstavenie spočíva v správnom výbere vekovej kategórie divákov a od základu zmeniť herecký prístup ku hre.
Mgr. art. Pavol Kaniansky
Pozitívne hodnotím výber textu a jeho interpretáciu pre cieľového diváka. Text ponúkal veľa vtipných situácií z ktorých kolektív ťažil. Tieto situácie sa dali využit ešte viac.
Scéna bola plná kulís a rekvizít, z ktorých väčšina bola plne využitá. Dotvárala dedinskú atmosféru, ale súbor mohol dedinský kolorit a špecifiká dediny viac doplniť herecky. Pri hereckých výkonoch bolo cítiť nevyrovnanosť. Vystavanie hereckých akcií bolo myslené veľmi dobre, ale niektoré komické situácie neboli dotiahnuté do konca, čo by vyriešilo nehnať text dopredu a nechať viac času na ich vyznenie. Niektoré situácie neboli dostatočne odreagované hercami čo spôsobilo tzv. zabitie komiky. Handicap postáv by sa dal využiť a povýšiť na zámer. Doporučujem konanie viac prepojiť s textom. V hre bolo veľa škrtov, ktoré narúšali celkový charakter postáv. Riešenie vidím vo vybudovaní jemných akcií na pozadí, ale s citom, aby nenarúšali hlavné dianie na scéne. Doporučujem obmedziť stmievačky na minimum, podľa možnosti pretože po stmievačkách klesá energia predstavenia. Cieľová skupina divákov prijíma inscenáciu pozitívne.
Mgr. art. Pavol Kaniansky
Inscenácia textu A. Paasilinu, ktorý v úprave J. Krasulu, ktorý je aj jej režisérom je ďalším príkladom toho, ako škandinávska literatúra narúša tabu v našej literatúre kultúre stále nedotknuteľné. A síce tradičný obraz kňaza. Ten je v tomto prípade vyobrazený aj s prirodzenými ľudskými túžbami najmä slabosťou pre ženy. V princípe by sa dala rozdeliť na dve rovnocenné polovice. Prvá vyobrazuje život evanjelického pastora vo svojej domovskej komunite. Táto časť slúži najmä na odkrytie charakterov. Nasleduje istá divadelná obdoba road movie. Pastor so svojím medveďom putuje po po svete pričom hlavným zdrojom komiky sú v tomto prípade národnostné klišé spojené s jednotlivými národmi. Nevraživosť medzi židmi a arabmi, ruský a írsky alkoholizmus atď. Dominujúcou poetikou je jemný humor, v našej kultúre v minulosti reprezentovaný najmä tvorbou K. L. Zachara. Úlohou humoru nie je v tomto prípade nastaviť zrkadlo a škodoradostne sa vysmiať ľudským neduhom, ale milo sa pousmiať nad nedostatkami, ktoré sú príznačne ľudské. Protipól tejto impresionisticky harmonizujúcej poetike tvorí postava starej dámy, ktorú zabilo elektrické vedenie, keď utekala pred medvedicou. Jej prízrak sa neustále zjavuje a prináša do javiskového tvaru prvok bizarnosti, ktorý má úlohu kontrapunktu. Tvorcom sa rovnako podarilo v maximálnej miere využiť výnimočný herecký potenciál hereckého súboru. Plastické charaktery sa sú v plnej miere naplnené a pútavo vedú diváka príbehom. Spolu s účelne využitou akčnou scénografiou tak vytvárajú kompaktný celok, ktorého zdanlivá ľahkosť pramení z presného narábania s detailom. Či už z hľadiska stavby charakterov, výstavby temporytmu, či výtvarným detailom.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Nová incsenácia Divadla “A” a Divadla Shanti o. z. Prievidza, zaujme vysokou profesionalitou spracovania témy a nápaditým a plne funkčným prevedením scény. (Rekordný počet rekvizít, funkčne využitých). Pripravenosť hercov bola po technickej stránke veľmi vysoká - javisková reč, pohyb. Herci pôsobili uvoľnene, prejav prirodzený a absolútne spĺňali kritériá hereckého prejavu voči charakteru spracovania divadelnej hry. Predstavenie bolo plné energie, hravosti, nápadov, dynamické a divák nemal čas nudiť sa. Na samotnom výsledku je vidieť, že kolektív pristupoval k inscenácii profesionálne. Pri budovaní akcií detailne a jemne pracovali so situačnou komikou. Vzniknuté nedostatkya chyby (neskorší nástup, neprejazdnosť – zadrhávanie sa mobilých stien, prechodov jednotlichých scén a pod.), boli spôsobené lokálnou technikou.
Mgr. Art. Pavol Kaniansky
Inscenácia profilového diela ruského dramatika N. V. Gogoľa v réžii začínajúceho profesionálneho režiséra R. Kočana v sebe nesie viacero pozitív, ktoré si zaslúžia pozornosť. Prvvým je práca s náznakovou scénografiou, ktorej dominuje na červeno nasvietené plátno ohraničujúce zadnú stenu hracieho priestoru. Má hlavne atmosférotvorný charakter a pomáha vytvoriť bizarnú atmosféru charakteristickú pre viaceré diela ruskej klasiky. Réžia svojím charakterom evidentne nadväzuje na tvorbu dvoch výrazných predstaviteľov českého divadla z prelomu tisročia P. Lébla a J. Mikoláška obzvlášť na ich spracovanie diel ruskej klasiky Ivanov resp. Eugen Onegin a to hlavne v práci s hercom. Inscenácia sa pohybuje na tenkej hrane medzi štylizovaným a realistickým herectvom. Je potešiteľné, že s takto náročnou koncepciou sa podarilo hercom vyrovnať, ba dokonca ju bez problémov zvládnuť. Presvedčivý herecký prejav celého súboru sa opiera o uvedomelú prácu s telom, detailne prepracované motivácie konania a jeho presné časovanie. Zážitkom samým o sebe je javisková reč hercov, ktorá sa na takto prepracovanej úrovni dnes zriedkakedy vidí aj na profesionálnych javiskách. Režijná koncepcia prináša moderné vnímanie ruskej klasiky. Nesnaží sa pristupovať ku Gogoľovi s falošnou pietou. Zameriava sa na podstatu príbeh, ktorá napriek takmer storočnému odstupu v sebe nesie z dnešného pohľadu viaceré znaky absurdného divadla. Remeselne zručne vystavanému javiskovému tvaru tak dodáva nadstavbu vo forme silnej výpovede a navyše niekoľko „pastí“, ktoré zámerne pútajú divákovu pozornosť.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
Vysoko pozitívne hodnotím výber diela, jeho spracovanie a jeho dokonalé skĺbenie výtvarnej a hereckej stránky. Minimalistická scéna bola maximálne využitá. Na červenom pozadí boli užasne čitateľné čierne siluety postáv, čo bol ďaľší dokonale spracovaný vyjadrovací prostriedok. Práca hercov pri budovaní akcií bola precízna. Štýl herectva bol adekvátny k celkovému poňatiu hry. Herecký prejav bol prirodzený a uvoľnený. Konanie postáv na javisku mimo hlavnej scény bravúrne dotváralo ich charakter a napriek tomu neodvádzalo pozornosť diváka od hlavnej akcie. A celé to precízne balansovalo na hrane prehrávania, ale napriek tomu to nikdy do prehrávania neskĺzlo, čo hodnotím taktiež vysoko pozitívne. Herci boli na vysokej technickej úrovni, či už po rečovej stránke, alebo po stránke pohybovej. Najkompaktnejší charakter postavy, čo je zároveň čítankový príklad hereckej práce bola postava Fiokly. Tejto inscenácii niet čo vytýkať, lebo spĺňala kritéria kvalitného predstavenia po všetkých stránkach. Čisté čitateľné dynamické akcie a energia, ktorá sálala k divákom zanechala výborné odozvy.
Mgr. art. Pavol Kaniansky
Pôvodne prozaický text belgického autora Michel de Ghelderode predstavuje mimoriadne náročný materiál na inscenovanie aj pre profesionálnych divadelníkov nie to ešte amatérsku scénu. Je preto viac než potešiteľné, že púchovský súbor sa dokázal tohto materiálu zhostiť bez výraznejších problémov. Tomu samozrejme mohla pomôcť aj spolupráca s viacerými profesionálnymi divadelníkmi ako režisér Anton Šulík, či hudobník a performer Jozef Vlk. Základom je však prepracovaná dramatizácia Juraja Špaleka. Text v sebe nesie množstvo tematických línií. Prítomné sú prvky absurdného divadla, faustovskej tematiky, jarmočného divadla, no najmä pirandelovské prelínanie divadla a reality. Viacnásobná repetícia úvodnej pasáže inscenácie, ktorá má za cieľ zneistiť diváka, ktorý na základe textu postáv očakáva začiatok divadelného predstavenia, ktoré postavy ohlasujú. Postavy sa dostávajú do konfliktu s autorom a odmietajú hrať. Na tomto mieste je podstatné uviesť už len základný rozdiel medzi touto inscenáciou a veľkou časťou ochotníckej tvorby. Kým množstvu tvorcov je nutné objasňovať princípy výstavby javiskového tvaru, v prípade Derniéry dochádza k ich parodizovaniu a spochybňovaniu. Inscenácia nabúrava tradičné vnímanie divadla, čo v konečnom dôsledku okrem iného spôsobuje, že cielene nemá jasný začiatok ani koniec. Vysmieva sa z deklamačného herectva a divadelných klišé. To všetko je podporené prepracovaným herectvom, ktoré na naše pomery, výnimočne nepracuje primárne s emocionálnym, ale racionálnym prístupom k stvárneniu postáv.
V konečnom dôsledku tak možno tvrdiť, že inscenácia DS Homo Fuge patrí k najvýraznejším momentom našej ochotníckej scény za posledných niekoľko rokov.
Bc. Miroslav Zwiefelhofer
